Domov
Mapa stránok
Kalendár udalostí
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1 | 2 | |||||
| 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 |
| 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 |
| 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 |
| 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 |
Prvá svetová vojna
Množstvo rôznych plemien a druhov psov, cca 35 000, sa zúčastnilo počas 1.svetovej vojny aktívnej služby, záležalo to na druhu činnosti, ktorá sa vyžadovala. Napriek tomu, že sa vojna neustále a rýchlo mechanizovala, všetci vojaci sa spoliehali počas konfliktu pri plnení rozličných úloh na psy.
Keď vojna vypukla, poslali okamžite Nemci na fronty 6 000 psov, v zálohe u civilných chovateľov mali ďalších 4 000. Nemecké velenie tiež podporovalo svojich občanov vo výcviku psov prostredníctvom psích spolkov, ako boli Verein für Deutsche Schäferhunde (hliadkové psy) a Deutsche Verein für Sanitände (zdravotnícke psy). Taliani vyslali do boja pre účely spojencov 3 000 psov a Francúzi tieto čísla veľmi rýchlo prekonali. Belgičania mali najlepšie prepracovaný systém odvodov psov, ktorý rozvíjali v priebehu 19.storočia, pretože belgickí roľníci využívali psy na ťahanie vozíkov s poľnohospodárskym nákladom a ich následné využitie vo vojne malo byť logickým krokom, ale o väčšinu z nich prišli počas nemeckého vpádu.
Naproti tomu Briti začali vojnu s jedným vojenským psom, čo malo za následok okamžitý vznik Britskej školy vojnových psov, ktorej veliteľom sa stal plukovník Edwin Hautenville Richardson. (Richardson bol už v tejto dobe presvedčený, že priamou motiváciou pre psy by mali byť pozitívne pochvaly a podpora. To by mal byť aj kľúčový element pre výcvik a zrodenie všetkých druhov vojnových psov a zároveň, že je to faktor, ktorý nebýva často dostatočne doceňovaný. Richardson tvrdil, že pes musí pracovať na základe vlastnej iniciatívy. Musí vedieť, čo má urobiť a akým spôsobom. Najväčšie kvality jeho mysle – láska a povinnosť – sú tým, na čo musí byť apelované a čo má byť kultivované. Celý výcvik musí byť založený na potešení. Taktiež súťaženie s inými psami je veľmi silný činiteľ a jedna z najväčších pomocí pôsobiacich pri jeho výcviku.)
Čistokrvný pôvod neznamenal žiadnu prednosť či výhodu nad zmiešanými rasami rovnako, ako ani dnes. Buldogy, retrievery, dobermany, teriéry, pastierske psy, nemeckí, belgickí ovčiaci, ale aj kríženci – tí všetci boli využívaní v troch hlavných oblastiach: ako ambulantné a sanitárne psy, kuriérne a spojovacie psy, strážne a hliadkové psy. Ďalší slúžili ako nosiči munície a ľahkých zbraní, ťahači vojenského materiálu a zbraní, prieskumné psy a tiež sa využívali aj v boji proti s množstvom krýs a potkanov, ktoré často zamorovali zákopy na bojiskách. Vzhľadom na to, že počas I. svetovej vojny sa v boji používali často bojové plyny, boli psy cvičené na nosenie plynovej masky.
Ambulantné psy sa používali k transportu ranených vojakov. Boli skôr väčšieho vzrastu a vážili viac ako 38kg, ťahali vozíky s dvoma ojami, ktoré boli pre ne špeciálne skonštruované. Jeden pes dokázal utiahnuť jedného ležiaceho alebo dvoch sediacich mužov. Tieto psy poskytovali v porovnaní s koňmi a automobilovými ambulanciami niekoľko výhod. Kone predstavovali väčší cieľ, museli byť sprevádzané nejakým vojakom a spotrebovali väčšie množstvo potravy. Motorové ambulancie sa stretávali s mechanickými poruchami, potrebovali nemalé množstvo paliva často sa nedokázali vysporiadať s rozbitými cestami od delostreleckých granátov.
Sanitárne psy poskytovali poraneným mužom dve základné služby. Vyhľadávali na bojisku zranených, boli vycvičení tak, aby si nevšímali mŕtvych vojakov. Malá zásoba zdravotníckeho materiálu, malá fľaša s vodou alebo s tvrdým alkoholom sa nachádzala v jazdeckej brašni na chrbte zvieraťa. Pokiaľ bol zranený vojak pri vedomí, mohol sa obslúžiť z materiálu, ktorý mal pes na sebe. Mohol sa ho dotknúť, pohladkať a vedel, že pes privedie pomoc a bude zachránený.
Často sa však stávalo, že muži sa psa aspoň chytili, aby boli aspoň na poslednú krátku chvíľu pred smrťou v spoločnosti iného žijúceho tvora. Keď bol poranený v bezvedomí alebo sa nemohol pohybovať, pes sa vrátil a upozornil svojho psovoda, že našiel zraneného a potom k miestu, kde zranený ležal, doviedol pomoc. Tieto psy boli cvičené k tomu, aby za žiadnych okolností neštekali, pretože panovala obava, že by tým pritiahli nepriateľskú paľbu. Pokiaľ sa vrátili s čapicou, prilbou alebo časťou odevu znamenalo to, že našli zraneného vojaka (keď nemali iné riešenie, niektoré dokonca vytrhávali zraneným vlasy). Psy ktoré nikoho nenašli si okamžite po návrate ľahli. Časom bolo označovanie zmenené tak, že pokiaľ pes našiel na bojisku zraneného, vrátil sa k psovodovi a v papuli držal krátke vodítko prípadne kolík, ktorý mal zavesený na krku. Pokiaľ nenašiel zraneného, viselo vodítko prípadne kolík na krku.
I keď ambulantné a sanitárne psy zachránili nevyčísliteľné množstvo ľudských životov, netreba zabúdať ani na nepriamu záchranu, o ktorú sa zaslúžili kuriérne a spojovacie psy. Prevažná časť 1.svetovej vojny sa odohrávala v líniách vojnových zákopov, ktoré zostávali po dlhý čas nemenné. Spojenie, najčastejšie pomocou telefónu či vojenskými spojkami, bolo životne dôležitým komunikačným prostriedkom veliteľov. Pokiaľ sa spojenie prerušilo, boli to práve psy, ktoré dokázali obnoviť spojenie natiahnutím nových telefónnych liniek, či prenesením správ. Kuriérne psy dokázali prenášať správy päťkrát rýchlejšie než priemerne rýchly človek a potrebovali k tomu iba malé plechové púzdro na niekoľko listov papiera, ktoré mali pripevnené na obojku. Pokiaľ to bolo len trošku možné, snažili sa protivníci kuriérne psy chytať a nie zabíjať. Dôvod bol jednoduchý, po krátkej dobe, bez ďalšieho výcviku, bol pes schopný vykonávať činnosť pre druhú stranu, čo sa v žiadnom prípade nedá považovať za vlastizradu.
Po skončení vojny požadovali Francúzi od Nemcov ako vojnovú korisť 25 000 služobných psov. Ak vezmeme do úvahy, že pes s dobrou kondíciou zdolá za hodinu 10-15 km v teréne pre človeka ťažko dostupnom, dostaneme odpoveď na otázku opodstatnenosti psích poslov. Pes, ktorý dostal do vienka vynikajúci čuch sa ľahšie vyhol nepriateľským pochôdzkarom. Rýchlejšie a menšie zviera ako človek bolo pre súpera ťažším terčom. Ak počas bojov musela "prichádzajúca strana" premiestniť svoje základne, títo múdri psy vyňuchali nové miesto velenia, kde mali doručiť posolstvo. Stalo sa, že sledujúc stopu zdolal takýto pes - poštár za 3-4 hodiny 30-40 km. Iróniu osudu je, že zdravotnícki psy sa spomínali a vážili oveľa viac, ako psy - poslovia. U tých prvých bol zrejmý rukolapný výsledok, keďže sa dalo konkrétne povedať, ktorý pes koľkých ľudí zachránil. Psy - spravodajcovia boli nespravodlivo odsúvaní nabok, i keď mnohokrát v pravej chvíli doručené posolstvo malo rozhodný vplyv na vývoj bitky, čím často zachránili životy tisíckam ľudí.
Zo všetkých armád zúčastnených na vojnovom konflikte iba armáda Spojených štátov amerických nemala vo svojich radoch vojnové psy, s ojedinelou výnimkou niekoľkých ťažných psov (asi 400) z Aljašky, ktoré darovali francúzskej armáde a ktorí pomáhali dopravovať muníciu a zásoby v oblastiach pokrytých snehom. Podobné činnosti vykonávali tieto zvieratá ťahajúce k frontovým líniám ploché železničné vozíky naložené muníciou a potravinami. Do tej doby už Francúzi a Angličania zhromaždili takmer 20 000 a Nemci ich mali k dispozícii takmer 30 000.
Navzdory armádnym predpisom si americkí vojaci počas bojov vo Francúzsku osvojili množstvo psov ako svoje maskoty – čo je do dnešných dní ďalšia dôležitá úloha vojnových psov. Tieto zvieratá neboli vycvičené pre plnenie špeciálnych úloh, ale jednoducho plnila svoju „službu“ ako oddaní priatelia zaisťujúci vojakom útechu a ukľudnenie v neustávajúcom strese hrôzyplnej vojny. Každopádne psí maskoti neposkytovali len útechu a neprispievali len k pocitu družnosti. Aj keď neboli formálne vycvičení, dokázali poskytovať neoceniteľné služby a zachrániť veľa životov tým, že varovali svojich kamarátov pred náletmi alebo bezprostredným prepuknutím smrteľne nebezpečného bojového plynu.
Nie je možné spočítať straty psov, ktoré utrpeli v priebehu konfliktu všetky strany zúčastnené vo vojne. V článku časopisu ANIMAL z roku 1919 je uvedený predpokladaný počet 7 000 zabitých psov. Skutočný počet bol však pravdepodobne určite niekoľkonásobne vyšší. Paradoxné a smutne ironické na tom však je, že oveľa väčšie straty musíme pripísať obdobiu, ktoré nasledovalo ihneď po ukončení vojny. Francúzska armáda v okamihu prímeria využívala služby viac ako 15 000 psov a počas demobilizácie svojho ohromného vojnového stroja zvieratá likvidovala. A značnú časť psov používaných Britmi, Rusmi, Nemcami či Talianmi čakal rovnaký osud. Skutočný počet nebude už nikdy známy, pretože tieto udalosti neboli presne zaznamenávané.
Na psom cintoríne v Hartsdale v štáte New York je umiestnený pomník. Jeho venovanie je prosté: „vojenským psom za služby, ktoré poskytovali počas svetovej vojny 1914 až 1918“. Pomník bol postavený v roku 1922 a vznikol na základe príspevkov milovníkov psov.
